Pedagóg Kohút: Ak vieme niečo lepšie ako ostatní, máme povinnosť pomáhať druhým

PREŠOV – Vladimír Kohút je prešovský špeciálny pedagóg, logopéd, ktorý celý svoj profesijný život zasvätil výchove a vzdelávaniu sluchovo postihnutých detí. Jeho meno sa spája aj so Spojenou školou Pavla Sabadoša v Prešove, kde niekoľko rokov pôsobil aj ako riaditeľ.

Počas svojej kariéry sa tiež venoval aj počujúcim deťom s nesprávnou výslovnosťou, zajakávaním či narušenou komunikačnou schopnosťou. Je autorom 11 učebníc, 3 pracovných listov a 6 metodických sprievodcov pre žiakov základnej školy pre sluchovo postihnuté deti na Slovensku aj v Čechách.

V roku 2016 vydal knihu Prvá pomoc deťom pri nesprávnej výslovnosti, ktorej dotlač sa robí dodnes. Ako externý pracovník vyučoval špeciálnu pedagogiku aj na vysokých školách. Je držiteľom mnohých ocenení. V roku 2013 získal Cenu mesta Prešov za rok 2012. Napriek tomu, že by si mohol užívať dôchodok, naďalej pomáha deťom s poruchami reči.

Ako ste sa dostali k svojmu povolaniu?

Bola to náhoda. Celý život som chcel byť učiteľom, lebo aj moji rodičia boli. Študoval som za učiteľa prvého stupňa. Keď som bol v 3. ročníku na vysokej škole, tak nám pani učiteľka vybavila návštevu na škole pre nepočujúcich. Bolo to v rámci pedagogickej praxe. Navštívili sme deti v prípravke. Rozplakal som sa tam. Prišlo mi všetkého veľmi ľúto. Po hodine ma pani učiteľka zastavila s ponukou, že riaditeľ hľadá schopného mladého človeka, ktorý by tam prišiel pracovať. Pomyslel som si, že to nie je nič pre mňa. No začal som rozmýšľať, že ďalšia hodina v škole sú prednášky z marxizmu-leninizmu. Pani učiteľke som preto povedal, že ešte by som rád ostal na ďalšiu hodinu. A tak som sa v tom našiel.

Cítite sa viac ako logopéd alebo špeciálny pedagóg?

Ja som špeciálny pedagóg – surdopéd. Ale aby som vedel pracovať s mojou triedou, tak som musel vedieť dobre artikulovať. Niektorí ľudia ma vyslovene vnímajú ako logopéda, niektorí ako špeciálneho pedagóga „hluchonemáka“. Ale ja sa cítim ako logopéd, ale aj pedagóg.

Kedysi bola Spojená škola Pavla Sabadoša internátna v Prešove len pre nepočujúcich. Práve v období, keď ste boli riaditeľom, sa rozšírila aj o triedy pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou. Ako to celé vzniklo?

Vstúpil do platnosti zákon, že rodičia nepočujúcich detí mohli nechať dieťa doma v mieste bydliska za predpokladu, že s ním bude pracovať špeciálny pedagóg. Zo školy odišlo veľa detí, čo som ako rodič chápal. Na druhej strane si myslím, že naše pracovisko bolo a aj je vysokošpecializované a deťom sa venovali. Na základe tohto odlivu nám hrozilo, že nám zoberú budovu. Okrem toho pre deti s rečovými problémami boli vtedy na Slovensku len dve školy. A ja som si povedal, že prečo by naše deti z východu mali cestovať do Bratislavy, keď môžu ostať v Prešove. To bol hlavný impulz, aby sme to urobili. Aj keď sa táto myšlienka najprv nestretla s pochopením ani u kolegov, podarilo sa mi to nakoniec presadiť a vybaviť.

Je rozdiel vyvodzovať reč nepočujúcemu dieťaťu alebo dieťaťu, ktoré má problém s rečou?

Veľmi veľa som čerpal z práce s nepočujúcimi. Tam som sa musel naučiť artikulovať, porozumieť, ako sa to robí. To všetko prenášam do práce s počujúcimi deťmi.

V súčasnosti počet detí s narušenou komunikačnou schopnosťou rastie. Viem, že každý prípad je veľmi individuálny, ale existuje nejaký všeobecný postup či rady, ako rozhovoriť dieťa?

To je ťažká otázka. Mne osobne sa najlepšie robí s deťmi od 4 do 6 rokov. Treba si uvedomiť, že nie každé dieťa začne „tabuľkovo“ rozprávať. Je to prirodzený vývin a nikto to nedokáže ovplyvniť. Ak však dieťa má 4 roky a nerozpráva, je to problém. Tam je potrebné psychologické vyšetrenie. Ak nemá čistú reč, môže byť za tým niekoľko príčin. Napríklad zlý rečový vzor, slabý komunikačný priestor… No ja tvrdím, že všetko má svoje riešenie. V živote som preto nepovedal rodičom, že sa niečo nedá. Dôležité je pre mňa, aby sa dieťa uplatnil vo svojom prostredí.

Vnímam vás ako veľkého optimistu. Na rozdiel od iných logopédov, rodičom hneď na začiatku vlejete nádej, že ich dieťa sa rozhovorí. Následne im ukážete, ako s ním majú doma pracovať.

Vždy rodičom poviem, že to bude dobré. Samozrejme, zároveň dodávam, že možno to nebude na 100 percent, ale len na 80 percent, ale že sa dieťa určite rozhovorí. Mojím cieľom je každé dieťa naučiť rozprávať. Ak to dosiahnem, potom čistíme napríklad artikuláciu.

Ste autorom knihy Prvá pomoc deťom pri nesprávnej výslovnosti, ktorá by nemala chýbať v každej domácej knižnici. Prečo ste sa rozhodli napísať túto knihu?

Mám za sebou tri životné etapy. Prvá bola, keď som prišiel do školy a učil som sa od starších a skúsenejších kolegov, čo mám robiť. Keď som bol starší, v strednom veku, tak som už dával rady ja druhým, samozrejme za predpokladu, že o to mali záujem. Nikomu som sa nevnucoval, ale kto sa chcel niečo naučiť, tak som mu pomohol a ukázal, ako robiť. Tretiu životnú etapu volám „všetko, čo si nahanobil počas praxe, daj na papier“. To som spísal do knihy.

Komu je kniha určená?

Kniha je určená všetkým. Za každý jeden riadok v knihe ručím. Všetko je z praxe, odskúšané. V minulosti som napísal 11 učebníc, takže viem, o čom píšem. Dôležité bolo pre mňa, aby kniha bola zrozumiteľná pre každého. Na rozdiel od kníh tohto typu, sú v mojej obrázky s praktickými ukážkami, ako jednotlivé hlásky vyvodiť.

Kde si môžu knihu záujemcovia kúpiť?

V kníhkupectvách je vypredaná. Ale robia sa dotlače. Máme ešte niekoľko kusov k dispozícii.

Napriek tomu, že ste svoju aktívnu kariéru pedagóga ukončili v roku 2001, stále pomáhate deťom. Pre mňa je obdivuhodné, že si na každého, kto vás kontaktuje, nájdete čas a robíte to zadarmo.

V živote som nikoho neodmietol. Každý, kto sa mi ozve, tak mu pomôžem. Vždy sa snažím vcítiť do rodiča, lebo sám ním som. Ak by som potreboval pomoc ja a človek, ktorého by som oslovil, by ma odmietol, bol by som demotivovaný. Myslím si, že ak viete niečo lepšie ako ostatní, máte morálnu povinnosť pomáhať druhým.

Mali ste počas svojej kariéry dieťa, ktoré sa vám nepodarilo rozhovoriť?

Nie. Cez ruky mi prešli stovky detí, nikdy nebol problém.

Bol v celej vaše kariére nejaký silný moment, stretnutie, na ktoré rád spomínate?

Rád si spomeniem na všetkých, s ktorými som sa kedy stretol. Každý z nich ma obohatil.

Máte ešte nejaké nesplnené sny?

Svoj životný sen som si splnil na Spojenej škole Pavla Sabadoša internátna v Prešove, kde som sa našiel.