Nová riaditeľka Podtatranského múzea Homolová: Väčšina bariér existuje len v mysliach ľudí

POPRAD – Od 1. apríla je novou riaditeľkou Podtatranského múzea v Poprade Zuzana Homolová. Po 22 rokoch nahradila v tejto funkcii Magdalénu Bekessovú. Pri tejto príležitosti ju Prešovský Štandard požiadal o rozhovor. Dozviete sa v ňom viac o jej doterajšom pôsobení v múzeu, ale hlavne o plánoch a zámeroch s múzeom, ktoré je tretie najstaršie na Slovensku.

Aký je váš vzťah k mestu Poprad a regiónu, v ktorom múzeum pôsobí?

Narodila som sa v Poprade a som hrdý lokálpatriot. Región Popradu a Tatier je môj domov a jeho bohatú a zaujímavú históriu som začala podrobnejšie vnímať už počas pôsobenia v Múzeu TANAP-u. Svoje pôsobenie v Podtatranskom múzeu beriem ako príležitosť ďalej sa jej venovať. Ako milovníčka prírody som obzvlášť hrdá na prírodné prostredie okolitých národných parkov a množstvo príležitostí pre športové a kultúrne vyžitie.

Ako dlho pracujete v Podtatranskom múzeu a ako hodnotíte svoje doterajšie pôsobenie v ňom?

V Podtatranskom múzeum v Poprade pracujem od 1. júla 2022 ako kurátorka botaniky. Okrem bežnej práce vyplývajúcej kurátorom zo zákona som za pomerne krátky čas zapojila múzeum do viacerých aktivít a projektov. Napríklad Víkend otvorených parkov a záhrad, alebo Týždeň dobrovoľníctva. Nadviazala som spoluprácu so Slovenským múzeom ochrany prírody a jaskyniarstva a Múzeom Spiša, kde spoluorganizujeme medzinárodnú konferenciu botanikov, a tiež konferenciu pri príležitosti Krakovského protokolu. Venovala som sa publikačnej činnosti v karentových, domácich odborných a populárnych časopisoch. Jedným z výsledkov mojej doterajšej činnosti v múzeu je aj botanický výskum Popradského rašeliniska.

Okrem iného som obnovila spoluprácu múzea s Podtatranským mykologickým klubom. Organizovali sme spolu výstavu živých húb v priestoroch múzea. S kolegyňou sme získali finančný grant Fondu na podporu umenia na výstavu Ľan, rastlina mnohých podôb. Pripravila som najnavštevovanejšiu výstavu roku 2023 Žijú v lese, ktorá prezentovala živočíchy okolia Popradu a Tatier.

Za najvýznamnejší výsledok svojho pôsobenia v Podtatranskom múzeu však považujem skutočnosť, že naše múzeum bude organizovať a zároveň hostiť Festival múzeí a Valné zhromaždenie múzeí Slovenska v roku 2026.

Čo by sa po vašich skúsenostiach z pôsobenia v múzeu malo zmeniť?

Teším sa na všetky spolupráce, ktoré sme rozbehli a ktoré nás ešte čakajú. S odbornými inštitúciami, mestom, alebo s rôznymi záujmovými skupinami, jednotlivcami, školami. Okrem toho nás čaká veľké množstvo práce v depozitároch pri rekatalogizácii zbierkových predmetov. Za najväčšiu výzvu však považujem posilnenie identity múzea a jeho aktívnejšie zapojenie do života v meste a regióne.

Prečo ste sa rozhodli uchádzať sa o post riaditeľky Podtatranského múzea?

Dôvodov sa nájde viac. Tým najdôležitejším bola skutočnosť, že ako rodená Popradčanka vnímam naše múzeum ako jedinečnú historickú inštitúciu s veľkým potenciálom a bohatstvom ukrytým nielen v minulosti, ale najmä v depozitároch. A hoci je Podtatranské múzeum odbornej verejnosti dobre známe, občas sa aj samotní Popradčania spýtajú, kde to múzeum vlastne je. Dokonca si ho zamieňajú s Tatranskou galériou. Inštitúcia takéhoto významu si podľa mňa zaslúži byť na očiach a o jej identite nemôže byť pochýb. S týmto chcem rozhodne niečo urobiť.

S akým projektom ste išli do výberového konania?

Jedna z podmienok zaradenia do výberového konania bola príprava Koncepcie rozvoja Podtatranského múzea, v ktorom som predstavila krátkodobé i dlhodobé ciele rozvoja múzea. Venovala som sa v nej všetkým oblastiam fungovania múzea vrátane starostlivosti o zbierkový fond, výskumnej a publikačnej činnosti, ale aj pripravovaným aktivitám súvisiacim napríklad so vzdelávacou činnosťou alebo s nadchádzajúcimi významnými výročiami. Spomenula som aj dokončenie rekatalogizácie zbierkových predmetov a prírodovednú expozíciu, ktorá by mala byť súčasťou trvalej expozície. Svoj projekt vnímam ako komplexný, postavený na reálnych základoch a poznaní potenciálu pracoviska aj regiónu, v ktorom sa múzeum nachádza.

Oslovili ste päť zo siedmich členov výberovej komisie, čo podľa vás u nich zarezonovalo?

Toto je otázka skôr pre členov komisie, respektíve pre odbornú verejnosť, ktorá sa na verejnom vypočutí v hojnom počte zúčastnila. Ja verím, že to boli práve prezentovaná vízia a moje doterajšie pracovné výsledky a skúsenosti, ktoré mohli napovedať, že s pomocou kolektívu dostaneme naše múzeum tam, kam právom patrí.

Čo urobíte ako prvé po nástupe do funkcie riaditeľky Podtatranského múzea?

Prvé kroky budú určite smerovať ku komunikácii vízie kolegom, zamestnancom múzea. Je dôležité, aby sa s ňou všetci stotožnili. Potom si určíme priority, zvážime možnosti a vyhodnotíme, či, kde a aké zmeny bude potrebné urobiť. Tomu prispôsobíme ďalšie nasledujúce kroky. Smerom von oslovíme všetkých relevantných partnerov a inštitúcie, s ktorými sa chystáme v budúcnosti spolupracovať. Veľmi by som si priala, aby sa Podtatranské múzeum a mesto Poprad stali v oblasti kultúry akýmisi spojenými nádobami.

Aké sú podľa vás silné a slabé stránky múzea?

Podtatranské múzeum je tretie najstaršie na Slovensku a disponuje mimoriadne cenným a rozsiahlym zbierkovým fondom. To je vynikajúce východisko pre tvorbu atraktívnych ponúk pre návštevníkov, aj pre odbornú prácu. Druhý žolík v rukáve, to sú atraktívna poloha múzea v rámci mesta, dobrá dopravná dostupnosť mesta Poprad v rámci regiónu, Slovenska aj Európy, a v neposlednom rade je to blízkosť Tatier, ktoré podľa Oblastnej organizácie cestovného ruchu Región Vysoké Tatry v minulom roku pritiahli do regiónu štyri milióny ľudí.

Priestor pre zlepšenie vidím v skvalitňovaní spolupráce s mestom Poprad a komunikácii s potenciálnymi návštevníkmi múzea. Zmenu si vyžadujú aj nevyhovujúce a nedostatočné priestory pre deponované zbierkové predmety, ktoré nespĺňajú múzejné štandardy.

Aká je vaša predstava Podtatranského múzea o päť rokov? Kam by sa malo posunúť?

Mala by to byť viditeľná inštitúcia so silnou a nezameniteľnou identitou, aktívne zapojená do života v meste a regióne. Inštitúcia známa nielen odbornej, ale aj laickej verejnosti. Radosť nám urobia spokojní návštevníci a stúpajúca návštevnosť.

V minulosti bolo múzeum známe svojimi aktivitami v oblasti archeológie v regióne, dnes táto činnosť prakticky absentuje. Plánujete to zmeniť?

Každá oblasť múzea je taká silná, ako sú motivovaní a fundovaní jeho odborní pracovníci. Osobne za najsilnejšie v histórii archeológie v múzeu považujem obdobie archeológov Richarda Kovalčíka, Mariána Sojáka a Petra Rotha. Máme teda čo doháňať. Vízie a plány sú však limitované realitou financií. Za reálnu, dôležitú a hodnú posilnenia, najmä pri prezentácii expozície Knieža z Popradu, považujem spoluprácu s Archeologickým ústavom Slovenskej akadémie vied v Nitre, ktorý je odborným garantom tejto expozície a pri skúmaní spolupracoval práve s archeológom Podtatranského múzea, s pánom Rothom.

Publikačná činnosť úzko súvisí s výskumnou, ktorá zrejme tiež chýba? Čomu by sa malo múzeum venovať po odbornej a výskumnej stránke?

Na túto otázku budem môcť presnejšie odpovedať, až keď sa dôkladne zoznámim s úlohami a výsledkami práce jednotlivých zamestnancov. Za seba však môžem opäť spomenúť napríklad výskum Popradského rašeliniska. Svoju doterajšiu publikačnú činnosť zverejním na webovej stránke múzea. Len odkazov na všetky domáce a zahraničné články je na deväť strán. Pravidelnú publikačnú činnosť považujem za dôležitý výstup odbornej práce zamestnancov, bez ktorého nemožno hodnotiť kvalitu ani kvantitu ich práce. Čo sa týka výskumnej činnosti, tá sa bude v najbližšom období zameriavať na významné výročia, ktoré nás čakajú.

Zaujímavá, ale prakticky stále neznáma lokalita v katastri Popradu je zaniknutá osada Stojany. Neuvažujete o nejakom zapojení tejto lokality do aktivít múzea, možno na spôsob skanzenu?

Nie v blízkej budúcnosti, aj keď skanzen v Poprade by si určite svojich návštevníkov našiel. V nadchádzajúcich piatich rokoch nás čaká viacero dôležitejších výziev, ktoré preveria naše kapacity. Jedným z hlavných cieľov bude prilákať ľudí najmä do expozície Knieža z Popradu a jeho hrobka, od ktorej máme svoje očakávania my, a rovnako aj Prešovský samosprávny kraj ako hlavný investor reštauračných prác. Je samozrejmé, že múzeum prezentuje aj externé výstavy.

Plánujete zviditeľniť viac zbierkový fond múzea aj formou výstav, ktoré organizuje múzeum?

Ročne prezentujeme štyri až šesť vlastných výstav, ktoré sú výsledkom výskumnej činnosti pracovníkov múzea, ostatné výstavy, približne jedna až tri, sú prevzaté. Zbierkový fond Podtatranského múzea je rozsiahly a hodnotný a pred návštevníkmi sa ho určite nechystáme ukrývať v depozitároch. V podstate hneď, ako som sa zoznámila s prírodovednými zbierkami, o ktoré som sa ako kurátorka starala, skrsla vo mne myšlienka, ako ich návštevníkom predstaviť. Nakoniec z toho vznikla najnavštevovanejšia výstava minulého roka. Dokonca sa ukázalo, že existuje silný dopyt, aby sa táto výstava stala súčasťou trvalej expozície.

Plánujete posilniť miestnu a regionálnu históriu pri aktivitách múzea?

Určite áno. Po odchode pani Bekessovej, ktorá pôsobila v múzeu aj ako historička, bude dôležité získať fundovaného zanieteného odborníka práve v tejto oblasti. Najmä s ohľadom na nadchádzajúce roky plné významných výročí, ktorým sa chceme venovať. Napríklad už teraz prebiehajú prípravy konferencie, ktorou si pripomenieme výročie vzniku a prevádzky trolejbusu spájajúceho Poprad so Starým Smokovcom. Pozornosť venujeme aj päťdesiatemu výročiu vzniku pobočky Slovenskej numizmatickej spoločnosti pri SAV vo Svite. V júni, v spolupráci s múzeom SMOPAJ a Múzeom Spiša, organizujeme medzinárodný seminár Botanické dni, v rámci ktorého si pripomenieme výročie založenia botanickej záhrady A. W. Scherfelom v Poprade-Veľkej.

Ako chcete posilniť prácu s verejnosťou a aké aktivity plánujete navonok?

Viac pozornosti chcem určite venovať komunikácii s potenciálnymi návštevníkmi. Veľkou výhodou je tesná blízkosť obchodného centra Forum, ktoré patrí k najfrekventovanejším miestam v Poprade. Oblasť, v ktorej máme rozhodne čo zlepšovať, je komunikácia vo virtuálnom priestore. Viditeľní musíme byť aj na miestach, kde sa pohybujú turisti, ktorí by o našu ponuku mohli mať záujem. Napríklad na železničnej stanici, v akvaparku, na recepciách hotelov atď.

Určite chceme pokračovať v dobrovoľníckych aktivitách, zapájaní sa do Noci múzeí či Víkendu otvorených parkov a záhrad. Časom, v závislosti od kapacít a finančných možností či spoluprác, snáď pribudnú aj ďalšie aktivity zapájajúce verejnosť do života múzea.

Plánujete niečo, zrejme v spolupráci s mestom, urobiť aj s alejou, ktorá stojí pred múzeom a dnes skôr tvorí bariéru medzi múzeom a zvyškom mesta?

Alej, ktorá sa stala už akýmsi kultúrnym dedičstvom Popradu, patrí k torzu niekdajšieho Huszovho parku. Má teda nielen estetickú a ekologickú, ale aj historickú hodnotu. Navyše je to charakteristický, výrazný a mimoriadne funkčný prvok zelene, priaznivo vplývajúci na mestskú mikroklímu. Preto o nej treba uvažovať s citom a prihliadať na všetky aspekty. Áno, predstavuje istú optickú bariéru, ktorá môže byť dôvodom, že je múzeum v meste akési stratené. Skutočnosť je ale taká, že alej stojí na pozemku vo vlastníctve mesta a je jeho majetkom, takže akékoľvek zásahy sú výlučne v kompetencii mesta, pamiatkového úradu a orgánov ochrany prírody.

A áno, viem si predstaviť, že by sa zvýšila optická priepustnosť tohto krásneho stromoradia. Bez ohľadu na naše úvahy už teraz niektoré bresty v stromoradí trpia grafiózou, hubovým ochorením spôsobujúcim ich pomalé odumieranie. Prvými príznakmi je presychanie korún, vrátane hrubších vetiev, čo môže na tak frekventovanom mieste znamenať aj riziko. Riešením by mohlo byť nahrádzanie postupne odumierajúcich stromov nižšou výsadbou, ktorá by nebránila výhľadu, ale v kombinácii so zostávajúcimi stromami by mohla tvoriť zaujímavé kompozície. Rovnako dobrým kompromisným riešením by mohol byť aj pravidelný odborný orez, najmä nižších vetiev brániacich vo výhľade na budovu múzea. Dobrých a šetrných riešení je viac.

Pre dosiahnutie našich cieľov je potrebné, aby bolo múzeum viditeľnejšie v oveľa širšom priestore. A tomu pomôžu skôr živší marketing a spokojní návštevníci, ako motorová píla. Koniec koncov, väčšina bariér existuje len v mysliach ľudí. A s tým sa dá pracovať.

Zuzana Homolová získala odborné vzdelanie na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene. V diplomovej aj dizertačnej práci sa venovala skúmaniu dynamiky lesných spoločenstiev. Problematiku sukcesie vegetácie, ekológie, ochrany prírody, rastové procesy smreka či ekosystémové služby lesa skúmala aj po nástupe do Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici, kde pôsobila ako vedúca Výskumnej stanice a Múzea TANAP-u, vedecká pracovníčka v obore botanika, múzejníčka – kurátorka botanických zbierok a tiež odborná garantka Expozície Tatranskej prírody. Počas práce v Múzeu TANAP-u spolupracovala s viacerými vedeckými inštitúciami a univerzitami zo Slovenska, Čiech, Nemecka, Poľska či Talianska.

V súčasnosti je členkou predstavenstva Zväzu múzeí Slovenka, Komisie pre tvorbu zbierok Múzea TANAP-u a tiež Podtatranského múzea v Poprade. Ako členka pôsobí v Slovenskej botanickej spoločnosti, Prírodovednej komisii Zväzu múzeí na Slovensku, redakčnej rade časopisu Naturae tutela a vo vedeckej múzejnej rade Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva.

V roku 2021 Literárny fond, Sekcia pre odbornú a vedeckú literatúru a počítačové programy udelil publikácii Atlas machorastov, ktorej je spoluautorkou, Cenu za vedeckú a odbornú literatúru v kategórii prírodných vied a vied o Zemi a vesmíre. Počas svojej práce nazbierala skúsenosti s organizovaním medzinárodných konferencií, vedením vedeckých exkurzií v slovenskom a anglickom jazyku, vypracovaním odborných stanovísk, aktívnou účasťou na domácich a zahraničných konferenciách, editorskou činnosťou, recenziami odborných článkov, administratívnou prípravou projektov, výchovno-vzdelávacími aktivitami či popularizáciou vedy.