Riaditeľ Divadla Alexandra Duchnoviča Marián Marko: V divadle sa stále kochám

PREŠOV – Keď mu oznámili, že získa prezidentské vyznamenanie za kultúrny rozvoj, myslel si, že je to omyl. Uveril až vtedy, keď si ho na slávnostnej ceremónii prevzal. Divadelníkom v úspešnom rusínskom Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove nesmel nič prezradiť. Tvrdí, že zásluhu na úspechu má celý kolektív a on je len omrvinka. Aj po vyše štyridsiatich rokoch v divadle si pozrie každé predstavenie a kochá sa tým, ako sa jeho herci vedia vynájsť v pálčivých situáciách.

Pred niekoľkými dňami ste si z rúk prezidentky SR Zuzany Čaputovej prevzali štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky. Aký ste mali pocit, keď ste si poň kráčali?

Vrátim sa trošku na začiatok. Keď mi zavolali z nejakej inštitúcie, že budem ocenený, myslel som si, že si niekto robí žarty. Keď mi už zavolali z kancelárie pani prezidentky, tak som trochu začal veriť, že to predsa len nebol omyl. Musel som to držať v tajnosti, pretože ma prosili, aby som nikomu nič nehovoril. Keď mi prišla oficiálna pozvánka, došlo mi, že sa to asi skutočne udeje. Do poslednej chvíle som tomu neveril, že ide o mňa.

Až tak vás to prekvapilo? Naozaj ste po takmer 25 rokoch v jedinom a mimoriadne úspešnom rusínskom divadle na Slovensku ani nedúfali, že by predsa len niekto ocenil vašu prácu?

Ja som tu nejaký bezvýznamný človiečik. To ocenenie patrí celému kolektívu, ja som tá malá omrvinka, ktorá k tomu prispieva.

Ceremónia bola slávnostná, mali ste trému?

Cítil som trému aj napätie, neviem presne popísať tie pocity. Tá zodpovednosť, keď sa človek postaví a urobí zopár krokov – či nespadnem, či sa nepotknem, či niekoho nezvalím… Keď už bolo po tom a sadol som si na miesto, bol som pokojný. Som pôvodne herec, no keď mám vyjsť na javisko a niekomu dať kvety, mám strašnú trému. Keď však hrám, je to iné. Vtedy si zoberiem kostým a ten, koho hrám, je niekto iný, to nie som ja.

Divadlo Alexandra Duchnoviča má viacero ocenení, medzi inými aj Cenu Jozefa Kronera či nominácie na divadelné Dosky. Znamená pre vás vyznamenanie od pani prezidentky niečo viac?

Cenu Jozefa Kronera dostal náš herec Eugen Libezňuk za inscenáciu Revízor. Je to jeho osobná cena, ktorú nechal v divadle. Žeňa ju totiž tiež vníma ako ocenenie kolektívnej práce. Nominácia na divadelné Dosky bola rovnako potešujúca, lebo keď sa objaví jedna z troch nominácií v rámci Slovenska, je to významná udalosť pre naše divadlo. Dokonca jedna naša inscenácia bola ocenená za divadelnú hudbu, konkrétne hra Perón. Sú to vzácne chvíle, ktoré potešia. Vyznamenanie Pribinov kríž bola, je, aj bude výnimočná chvíľa. Neviem, či sa dá vôbec niečím prekonať.

Najvyššia možná méta je teda už dosiahnutá. To by ste vlastne už nemuseli mať žiadny ďalší cieľ…

(Úsmev). Áno, ale také niečo je aj veľmi zaväzujúce. Ľudia už budú zrejme mať vyššie očakávania. Kvalitné predstavenia sme robili vždy. Aj teraz máme veľa plánov s vyhľadávanými režisérmi ako Rasťo Ballek alebo Jakub Nvota. Obaja sú výnimoční a som naozaj rád, že sa k nám vracajú radi.

Ako získavate takýchto spolupracovníkov?

Tým, že sme veľmi dobrý kolektív. V prípade oboch spomínaných režisérov ide vyslovene o dobré vzťahy. Pracovali u nás už v minulosti, cítili sa tu veľmi dobre a radi sa vracajú. Nie je ľahké prilákať človeka na východ, zvlášť, keď nemáme žiadne peniaze navyše a na západe má lepšie podmienky. O to viac si vážime, že to funguje na vzájomných vzťahoch. Takúto skúsenosť máme aj s režisérmi Matúšom Oľhom a Sveťom Sprušanským. Začiatkom ďalšej sezóny už máme dohodnutú spoluprácu s režisérkou Alenkou Lelkovou, pochádzajúcou z Humenného.

Čo sa týka hercov ovládajúcich rusínsky jazyk, je ich dosť?

V dievčenskom obsadení sme vybavení. Je však problém, aby sme mali dostatok mladých mužských hercov. Mladých neláka plat. No teraz v poslednom období je dosť veľa našich hercov obsadzovaných do televíznych produkcií a vedia si finančne pomôcť. Tým pádom sú ochotní ostať aj tu. Čo sa týka rusínčiny – u nás je základ, aby ju herec ovládal. Nemusí to byť dokonalé. Potrebujeme trošku talentu, veľa ochoty a veľa trpezlivosti. V scenároch používame azbuku, no tá sa dá doučiť.

Fungujete ako riaditeľ divadla takmer 25 rokov. Kdesi ste sa vyjadrili, že doteraz neviete, ako ste sa ním vlastne stali.

Je to pravda. Nikdy som sa nezaujímal o problémy nejakého vedenia. Stal som sa ním náhodou a nedopatrením. Veľa som sa učil, v divadle som dokonca spával. Stále mám pocit, že nič neviem. Treba sa nechať učiť, poučiť.

Ste však nielen riaditeľ, ale aj herec. Kedy skrsla myšlienka, že práve toto bude povolanie, ktoré vás bude živiť?

Všetko závisí od prostredia, v ktorom človek vyrastá. Ja som vyrastal v najkrajšej dedinke na celom svete Palota na slovensko-poľskej hranici. Chodil som do málotriedky na základnej škole, kde nás viedol vtedajší učiteľ. Ten organizoval všelijaké kultúrne večierky a recitácie. V našej dedine bola knižnica a ja som veľmi rád čítal knihy. Často sa stalo, že som si požičal knihu a cestou domov som ju už mal prečítanú. Priťahovala ma poézia. V rámci gymnázia sa robili pásma a scénky a mal som k nim vzťah, s kamarátmi sme organizovali kultúrny život v dedine. Moji súrodenci chodili na umeleckú školu a aj to na mňa vplývalo. Ako mladý som hral na klarinete v medzilaboreckej dychovke, účinkoval som vo folklórnom speváckom zbore. Stále som sa pohyboval okolo umenia.

Kedy prišla prvá ozajstná divadelná skúsenosť?

Študoval som v Košiciach na Strojníckej fakulte a tam pôsobil amatérsky divadelný súbor Dumka. Bolo to ešte pred rokom 1989 a hrali sme po ukrajinsky. Viedla ho Oľga Baková, robilo sa pásmo o Duchnovičovi a ja som stvárňoval Alexandra Duchnoviča. To ešte naše divadlo nebolo Duchnovičovo. Oľa vtedy odhalila vo mne divadelné sklony a doviedla ma sem, a tak som do divadla nastúpil ako élev. Potom som na štyri roky odcestoval do Kyjeva, kde som vyštudoval herectvo a učil sa ukrajinský jazyk.

Divadlo existuje už 78 rokov. Čo všetko prežilo?

Jeho zakladateľom a prvým riaditeľom bol dramatik Ivan Hryc-Duda. Vzniklo ako družstvo na zelenej lúke, tesne po vojne. Prvá inscenácia bola v ukrajinskom jazyku, no hralo sa prevažne v ruštine. Predstavenia sa vtedy orientovali na Rusko a Sovietsky zväz. Kedysi sídlilo v Ruskom dome na Hlavnej ulici v Prešove. V 50. rokoch sa preorientovalo na ukrajinský jazyk a v 80. postupne prešlo na rusínčinu. Od 60. rokov sídli na Jarkovej ulici.

Ste jeho riaditeľom od roku 1999. Aké zmeny s odstupom času vnímate?

Doba sa zrýchlila, a veľmi. Nemôžeme vystúpiť z vlaku, lebo už doňho nenastúpime. Keď som nastúpil, netušil som, čo je internet. Chcel som jeden počítač na tlačenie pozvánok a chlapci mi vtedy povedali, že si mám dať aj router. Netušil som, čo to je, pýtal som sa ich, či je treba za to platiť. Opýtal som sa, koľko to stojí, nestálo veľa, tak som súhlasil. Prešlo zopár rokov a teraz by sme sa bez toho už nezaobišli. Alebo bez mobilov. Sú veľkou pomocou, no treba selektovať informácie, ktoré sú k dispozícii. Treba deti učiť, že si musia všetko overovať. Na gymnáziu sme mali učiteľa, ktorý nám hovoril, že raz budú telefóny a že sa budeme cez ne vidieť. Nikto tomu vtedy neveril. Teším sa, že zažívame technický boom, ale treba si nájsť čas na priateľov a spoločné chvíle.

Aký ste riaditeľ?

Keď vidím, že niekde vzniká napätie, poviem dosť, dáme si kávu alebo čaj, skúsme to vyriešiť, aby sme sa nehádali. Život je veľmi krátky na to, aby sme ho strávili hádkami a spormi. Lepšie je stále hľadať riešenia s úsmevom a nekaziť si deň. Každá chvíľa je vzácna.

Ako vnímate návštevnosť divadla a záujem ľudí o umenie v rusínskom jazyku za posledné roky?

Mal by som povedať, že sú veľké (smiech). A ono to tak naozaj aj je. Ľudia majú záujem hlavne o oddychové inscenácie, čo chápem. Človek popri tých starostiach a popri tom, čo sa okolo neho deje, asi nemá veľmi náladu prísť do divadla a sledovať nejakú drámu. Čo ale neznamená, že hráme len veselohry. Máme zopár predstavení na udržanie kondície a umelecký rast našich hercov. Robíme preto aj ťažšie hry. Poslaním národnostného divadla je ponúknuť rôznorodé inscenácie.

Chodievate ešte na zájazdy?

Áno, a teším sa tomu. V regióne je veľký záujem. Ide najmä o severovýchod, kde žijú Rusíni. Sú to okresy Medzilaborce, Svidník, Snina, Stará Ľubovňa a Bardejov. To je náš stály región. A potom nás veľmi poteší, keď sa nám podarí ísť na festival do Martina Dotyky a spojenia, alebo do Bratislavy či Zvolena na festivaly profesionálnych divadiel. Chodievali sme aj do Zlína, pred časom sme boli v Prahe. Dokonca sme boli v Komárne, kde som sa bál, ale dopadlo to veľmi dobre. Hrali sme aj na Ukrajine, v Poľsku, Taliansku, Nemecku či Maďarsku pre rusínsku komunitu. S veľkou bázňou spomínam na vystúpenie vo Viedni s titulkami. Náš jazyk je pre divákov zaujímavý.

Aj ja som bola na jednom z predstavení a trištvrtine som rozumela, hoci nie som Rusínka.

A tá jedna štvrtina bola tá, keď herec nevie text, tak ho povie tak, aby si ľudia mysleli, že nerozumeli (smiech).

Je nejaká inscenácia, ktorú si viete pozrieť stále dookola?

Keď môžem, stále som v divadle a pozriem si každú inscenáciu. Stále sa ma kolegovia pýtajú, či ma to baví a ja odpovedám, že kým to mám zdarma… Pravda je taká, že sa kochám. Každé predstavenie je iné, plné prekvapivých momentov a ja sa vytešujem, ako sa herci vynájdu.