Zamkovského chata v staronovom šate. Snom chatárky Kalinčíkovej je dovolenka na Domaši

Už niekoľko sezón panuje počas letnej sezóny na Zamkovského chate vo Vysokých Tatrách čulý stavebný ruch. Jednu sezónu tu dokonca stál 30-metrový žeriav. Rekonštrukčné práce sa však chýlia k záveru. O rekonštrukcii, chate, chatárčení, ale aj o ďalších plánoch sme sa porozprávali s majiteľkou a chatárkou Janou Kalinčíkovou.

Kedy sa začala rekonštrukcia chaty?

Reálne trvala rekonštrukcia chaty štyri roky. Prednú časť sme robili v roku 2023. Trvalo to asi pol roka s tým, že sme tu mali aj žeriav na panely. Zadná časť, v ktorej sú technologické veci, tak tá trvala asi tri roky. Predtým sme dva roky stavali čistiareň odpadových vôd a ešte predtým sme rekonštruovali malú vodnú elektráreň. Takže asi od roku 2015 sa trápim s nejakým budovaním.

Takže ste viac stavbárka ako chatárka?

No, posledných asi desať rokov je to tak. Ja som o nejakej rekonštrukcii premýšľala už skôr. Na chatu som prišla v roku 1996. Asi desať rokov som bola v nájme, potom mi chatu rodina Zamkovských predala. Potrebovala som to splatiť, potom som sa trochu nadýchla, prišli dve deti. Stále som však snívala o tom, ako to vylepšiť.

Keď sa prerábal Sliezsky dom, aj s pomocou eurofondov, tak som tam chodievala pozerať, čo všetko tam vyriešili, ale potom ma eurofondy prešli, keďže som zistila, aké je to ťažké. Začala som však pracovať na stavebnom povolení. V tom čase začali rekonštruovať Rysy, aj tam som sa bola pozrieť a povedala som si, že keď sa to dá tam, tak to musíme zvládnuť aj my.

Práve z Rysov som si zobrala ten model, že v polovici robíš a druhú polovicu prerábaš, a potom opačne. Pretože v týchto podmienkach sa to ani ináč nedá, že zbúraš a postavíš.

Takže ste nechceli jednoducho zatvoriť chatu na dva roky a postaviť úplne novú?

Nie. Možno keby z neba spadli peniaze, tak by sa to dalo. Avšak aj turisti chcú a potrebujú mať nejaké zázemie, keď idú v lete na dovolenku. Pri tých zmenách počasia vždy sme boli to útočiskom. Boli a sme akoby stanica záchrany.

Prestavba počas prevádzky musela byť logistiky náročná…

Samozrejme. Veľmi mi pomohlo, keď som sa ešte počas prestavby čističky odpadových vôd dohodla s najmladším bratom Andrejom, ktorý je odo mňa o 16 rokov mladší. Desať rokov robil právnika v stavebnej firme a rozhodol sa žiť tu, pod Tatrami, s rodinou. Tak sme sa dohodli, že po mne prevezme chatárčenie, lebo mne tie sily už ubúdajú.

To znamená, že chcete skončiť s chatárčením?

Už teraz nie som na to sama, už to je príjemné. Časom mu to chcem odovzdať, pretože celý život žijem v strese. Tie sily mi ubúdajú. Raz darmo, rodné číslo neoklameš. Dobrý pocit je, že to pôjde v podobných koľajach. Aj samotnú rekonštrukciu chaty technicky vedie on. Veľké šťastie sme mali aj na Štefana Schustera a jeho firmu, na ktorú som náhodou natrafila. Sú to východniari, ktorí vedia urobiť všetko. Chata je vďaka nim postavená tak, akoby si to stavali sami pre seba. Ja robím len ten servis okolo. Na mne bolo zohnať peniaze a upiecť koláče.

Poďme k samotnej stavbe. Chata na prvý pohľad vyzerá ako pôvodná, ale zrejme tu už nestojí kameň na kameni…

Najprv sme chceli urobiť len nejaké úpravy. Chata by vydržala možno ešte dvadsať rokov. Už dávno sme však mali problémy. Ak sme dve hodiny nekúrili, tak vnútri pri stene nám mrzli veci. Steny by sa ešte dali opraviť, ale to hlavné, čo bol problém, že stavba nebola odizolovaná. Zamkovský kedysi nepotreboval pivnice. Dole chodil len vymetať piecky. Ale za komunistov sa tu urobilo ústredné kúrenie. Vykopal sa kotol v pivnici a tento kotol mi zalievalo, pretože pivnica nebola odvodnená. Ak dva dni pršalo, my sme aj v noci museli ťahať ponorkou vodu z pivnice. Aj z tohto dôvodu boli všetky spodné trámy odhnité. Do poslednej chvíle sme nevedeli, ako to opravíme. Keď sme odkryli strechu, tam to bolo tiež zhnité.

Asi vtedy padlo rozhodnutie o komplexnej rekonštrukcii. Ako sa po nej chata zmenila?

V zadnej časti sme vyriešili odvodnenie stavby. Táto časť je murovaná. V nových pivniciach sú baterková miestnosť, kotol na peletky a celé technické zázemie. Nad tým je kuchyňa, takže voda ide v murovanej časti a v prednej, ktorá je drevená, tam je sú jedáleň a izby. Chata už nie je hrazdená, ale postavená z drevených panelov. Aj kvôli nim tu bol žeriav, ktorý bol vyšší ako stromy, ak by fúkalo. A to sa aj stalo. Viktorovi na Rysoch vtedy odfúklo záchod a žeriav ostal stáť…

Keby ste vedeli na začiatku to, čo viete dnes, išli by ste do rekonštrukcie chaty?

Áno, snívala som o tom. Ja som len neverila, že sa nám to podarí. Ja mám rada výzvy, ja nebudem sedieť a čakať, kedy to na mňa spadne, alebo neriešiť problémy. Výhodou je, že som sama majiteľka, sama som sa rozhodovala. Je to úplne iné, ako keď je majiteľom nejaký klub, aj keď je tam iná palebná sila, aj finančná. Tak som si to urobila, ako sa mne páči.

Uvedomujem si, že toto miesto je vzácne. Snažila som sa urobiť to zázemie pre okoloidúcich turistov. Dôležité bolo urobiť tú čistiareň odpadových vôd, tiež toalety pre turistov, ale i zdroje energie, aby sme nešli na naftový agregát. Pre mňa je najväčší úspech nie chata, ale vodná elektráreň, pretože elektrinu potrebuje aj čistiareň.

Ako vnímali rekonštrukciu chaty a aj prítomný žeriav turisti?

Žeriav sa tu len mihol. Bol tu asi dva mesiace. Prerábku zadnej časti si mnohí ani nevšimli. Zakryli sme to. Prednej časti som sa bála najviac, ale tiež sme sa snažili, aby ľudia boli v bezpečí. Samozrejme, ľudia boli zvedaví. Na prednej stene sme mali vizualizáciu a niektorí si mysleli, že to prerábame len terasu. Aj keď boli nejaké búracie práce alebo bol prach, tak som to ľuďom vysvetľovala. Väčšina to však chápala. Ľudia oceňovali, že sa niečo zlepšuje.

Počas prestavby som zastavala rovnakú plochu, akú som mala v nájme. Len som ju preskupila do jedného celku. Teraz už aj agregát je v budove, budú tam aj smeti. V pivnici budú verejné záchody. Môj sen je ešte po dokončení chaty urobiť niečo smerom k environvýchove. Vysvetliť ľuďom, že nie je jednoduché mať záchod či tečúcu vodu, možno aj s prehliadkou malej vodnej elektrárne.

Spomínali ste, že ešte pred rekonštrukciou ste si obzerali aj iné chaty, ako vyzerajú. Zrejme boli aj plány dať zrekonštruovanej chate novú podobu. Nakoniec sa nová chata veľmi podobá tej pôvodnej. Bol to zámer?

Mala som aj rady od architektov, že prečo chcem z toho trabant, keď môžem mať mercedes. Ja som sa im poďakovala. Opýtala som sa stovky známych, ktorí navštevujú chatu, ako má vyzerať. Táto chata sem patrí. Je to dielo architekta Foltina, staval to Jozef Šašinka z Popradu. Je to strohá architektúra medzivojnového obdobia. Našli sme pôvodné výkresy. Mne sa tá chata páčila. Pred prestavbou sme si zobrali staré fotky a podľa toho sme napríklad robili aj okná, ktoré už boli medzitým vymenené. Dali sme im farbu, aká sa používala v medzivojnovom období. Na sokle sme použili modrú, ktorú navrhol jeden architekt. Ja by som nemala tú odvahu. Zhodou okolností sa tu v tom čase zastavila študentka, ktorá robila doktorát na tému medzivojnovej architektúry a ona povedala, že táto farba sa v tom období používala. Ďalšia farba je červená, ktorú sme použili na podlahy. Na stenách je drevo.

Pred chatou je stále lešenie. Kedy bude kompletne hotová? Bude to do letnej sezóny?

Samozrejme, snažíme sa. Treba nám ju ešte raz natrieť, preto tu ostalo lešenie. Potom sa urobia obložky na okná. V pivnici sa dorobia verejné záchody. Dorobia sa terasa a balkón. Do leta však už chata bude hotová.

Rekonštrukcia sa blíži k záveru. Ako však vyzeral začiatok, hlavne vybavovanie povolení, keďže chata sa nachádza v národnom parku, kde je minimálne tretí stupeň ochrany?

Samotná chata je v piatom, najvyššom stupni ochrany. V piatom stupni ochrany sa nemôžete pozrieť ani von oknom. Vôbec to nebolo jednoduché. Prežila som tu už však všeličo. Viem, čo obnáša starostlivosť o zákazníkov. Myslím si, že som jedna zo správcov národného parku. Starám sa o ľudí v teréne. Nie je mi ľahostajná ani príroda. Mám na to aj vzdelanie – prírodné vedy. Ja som bola vždy optimista. Sme ostro sledovaná stavba, nielen ochranármi, ale aj verejnosťou. Niektorí sa báli, že tu robíme wellness, ale vždy, keď som to vysvetlila, ľudia to pochopili a uznali, že je to potrebné. Sme radi, že nám bola rekonštrukcia umožnená a že sme mohli urobiť zázemie pre ľudí. Je v našom záujme, aby príroda tu ostala neporušená, aby ľudia mali dôvod esm prísť.

Zmenila sa nejako kapacita zrekonštruovanej chaty?

My sme nemohli navyšovať kapacitu. Je tu 24 lôžok, v šiestich dvojposteľových izbách a dvoch šesťposteľových izbách. Predtým sme mali štvorposteľové izby a pár dvojposteľových. Teraz sme dali viac dvojposteľových. Ľudia chcú spať sami. Pri niektorých izbách sú vlastné sociálne zariadenia so sprchou. Väčšia je jedáleň. Ľudia mali radi jedáleň, lebo bola taká maličká, chutnučká. Ale teraz oceňujú, že je väčšia, hlavne pri zmenách počasia. V minulosti som v takýchto prípadoch dávala rodiny s deťmi aj do izieb, kde prečkávali búrku. Ja som sa len modlila, aby to do nás netreslo, keď tu bolo schovaných aj 150 ľudí. Možno až vtedy, keď je ohrozený život, si to niektorí uvedomia a vážia si chatu aj ináč.

Chatu postavil Štefan Zamkovský, ktorý jej dal aj meno. Keď ste sa stali vlastníčkou chaty, neuvažovali ste o zmene názvu?

Majiteľka chaty, pani Zdenka, dcéra Štefana Zamkovského, ktorý chatu postavil, až po predaji, po podpise zmlúv sa ma pri obede pýtala na názov, či ho ponechám. Dodám, že jej ponúkali viac, ale ona povedala, že sa so mnou dohodla a slovo dodrží. Mne ani vo sne nenapadlo zmeniť názov, aj keď sa ma nejakí ľudia na to pýtali. Štefan Zamkovský bol riadny típek. On tú chatu vymyslel, postavil. Zamiloval si Tatry, prežil tu svoj život, zanechal stopu. Už v tom období to bolo ťažké vybaviť. Potom im ju režim zobral. Ja si ich vážim. Vždy to bude Zamkovského chata a nielen názvom, ale pripomíname si ich príbeh aj priamo v chate.

Dnes však už môžeme hovoriť aj o Kalinčíkovej príbehu na Zamkovského chate, ktorý sa možno onedlho skončí?

To by som nerozoberala, ale už mám svetlo na konci tunela, že tá kára pôjde v tom duchu, ako som to robila ja. Ľudia nemusia mať strach. Stále tu budú mať útočisko. Jednoducho už aj ja chcem ísť na Domašu v auguste. To je môj sen, mať dovolenku v auguste. Každé leto som tu, každý Silvester len tu, každé sviatky. Lebo cestovný ruch je o tom, že keď majú ľudia voľno, my musíme robiť. Nikdy som sa nemohla pridať niekam ísť, nemám partiu. Stále som musela ísť hore. Cestovný ruch je veľmi nárazový. Cez týždeň sú na chate dvaja ľudia veľa, cez víkend je tu šesť aj sedem ľudí, a vykrývať som to musela ja s rodinou. Už by som si aj oddýchla. Najhoršie je, že keď som sa k tomu dopracovala, tak mi prestalo telo fungovať.

Jana Kalinčíková (55) pochádza z Považského Podhradia. Vyštudovala hydrogeológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a ekonómiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ešte počas štúdia začala brigádovať na Zbojníckej chate. Tu pôsobila deväť rokov.

V roku 1996 si od vlastníkov prenajala Zamkovského chatu. V roku 2003 chatu odkúpila. S rodinou pôvodného vlastníka je doteraz v kontakte. Priamo na chate vznikol aj nápad s výrobou Tatrameliek, čo sú burizóny v karameli. Od roku 2002 ich vyrába v rodinnej firme v Starom Smokovci.