ROZHOVOR s Jánom Štovkom: Fotografovanie je o radosti, slušnosti aj psychológii

PREŠOV – Profesionálny fotograf, ale aj realista, filantrop a umelec stojaci pevne nohami na zemi. Taký je Ján Štovka. Držiteľ najvyššieho titulu Master QEP pre profesionálnych fotografov, ktorý má len sedemdesiat ľudí na svete. Má absolútny sluch, je študovaný, scestovaný, rozhľadený a veľký perfekcionista. Svoj pokojný rodinný život žije v Prešove. Pokladá ho za liaheň kreatívnych a úspešných ľudí, ktorí však na Slovensku nenašli uplatnenie.

Ste držiteľom titulu Master QEP za fotografiu, ktorý má len zopár desiatok ľudí na svete. Mohli by ste cestovať a pracovať všade. Prečo žijete v Prešove?

Svet som si už odchodil. Od šiestich rokov som vo folklórnom súbore, s ktorým sme prešli takmer každú krajinu. Nejakým spôsobom som tu ostal, mám tu priateľov a rodičov, o ktorých sa chcem postarať. V Prešove som si zvykol a založil som si tu rodinu.

Je život v Prešove pre fotografa vášho kalibru pracovne dostačujúci?

Chyba je tá, že sa všetky kreatívne veci centralizujú v Bratislave. Tu väčšinou ostáva výroba a tomuto ja nerozumiem. Áno, je to ťažšie, napriek tomu zastávam lokálpatriotizmus a myslím si, že sú tu šikovní ľudia. Ako všade v krajine. Som bývalý šéf ľudového súboru Dúbrava, hrali u mňa slovenský vedec Paľo Čekan, Slavo Rokožný, špičkový európsky kardiológ, Slávka Barnová, ktorá vyštudovala Sorbonu, Renáta Ivanecká, tá hráva s Mirom Jarošom… Všetci sú mimoriadne úspešní a všetci odišli kvôli tomu, že tu nemali príležitosti.

V posledných primátorských voľbách ste sa usilovali o post primátora mesta Prešov a chceli ste veci zmeniť k lepšiemu. Zvíťazil však iný kandidát. Ako vidíte mesto Prešov po roku?

Mesto vyzerá, ako vyzerá. Je tu veľa nedostatkov. Chýba nám mestská tržnica, o ktorej si myslím, že nie je žiadna jadrová fyzika. Tam netreba objavovať nič nové, ide o jednoduchú záležitosť: osloviť, urobiť a postaviť. Fungovalo to 50 rokov predtým, a teraz je na najlukratívnejšej ploche v meste súkromné parkovisko obchodného domu. Ideme sa tu oháňať megalomanskými projektmi, ktoré sa pravdepodobne nikdy nezrealizujú, a drobné si nevšímame. A to je chyba.

Vaša kandidatúra bola spätá s nedorozumením, keď vás nepozvali do predvolebnej politickej debaty a nemali ste tak možnosť predstaviť ľuďom svoje názory a vízie. Ako to vnímate s odstupom času?

Do volieb sme išli trochu pankáčsky. Nemali sme sponzorov, bilbordy, nič. Chceli sme len jednoducho apelovať na ľudí a rozprávať pozitívne myšlienky. Stalo sa, čo sa stalo – do prvej debaty v televízii ma ako jediného kandidáta nepozvali. Údajne preto, že nemali na mňa číslo. Bola to rana pod pás a potom sa už nič nedalo dobehnúť. Uchádzal som sa neskôr aj o miesto člena v kultúrnej komisii v Prešove a z neznámych dôvodov som tam neprešiel, napriek tomu, že dlhé roky reprezentujem Prešov a mám cenu mesta Prešov za tvorbu. Stále som však v komunálnom živote aktívny, aj fotografiami sa snažím poukazovať nielen na pozitívne veci, ale aj na negatíva. Môžem to akurát tak sledovať a konštruktívne kritizovať.

Cien za fotografiu máte desiatky. Zameriam sa na jednu, ktorú má len 70 fotografov na svete – Master QEP. Ste hrdý?

Tieto ceny som kedysi vnímal tak, že som z nich bol šťastný. Samozrejme, aj dnes som, ale došiel som k záveru, že vzdelanie a tituly na Slovensku nemajú žiadnu hodnotu a váhu. Vo svete sú naozaj cenené. Keď patríte medzi špičku, je to skvelý pocit, no treba si ho aj zaslúžiť.  

Aké boli kritériá, na základe ktorých odborníci hodnotili vašu prácu?

Musí byť zachovaná istá postupnosť. Fotograf sa najskôr musí dostať do Asociácie profesionálnych fotografov a potom sa môže uchádzať o európsky titul EP. Tam to funguje tak, že pošlete 10 fotografií v digitálnej podobe a porota, ktorá je zložená ľudí s titulom MQEP, rozhoduje o splnení stanovených kritérií. Nasleduje ďalší stupeň, kde je potrebné zaslať 12 tlačených fotografií. Hodnotia sa wau efekt, spracovanie témy, musí ísť o ucelenú sériu fotografií. Jednu wau fotku urobí hocikto, ak je v správnom čase na správnom mieste. Od profesionálneho fotografa sa však očakáva viac. Aby premýšľal, aby pracoval programovo, aby vytváral rukopis, aby si vytvoril vlastnú myšlienku. Ak to splní, môže sa uchádzať o titul EQMP, kde sa hodnotí už 24 tlačených fotografií. Hodnotia sa tlač, obsah, myšlienka fotografie, emočná hĺbka. Titul dostanú ľudia, ktorí prejdú hodnotením 7.0, alebo maximálne 6.1. Všetko teda musí klapnúť na sto percent.  

S akou sériou fotografií ste získali tento titul vy?

Robil som projekt inšpirovaný Williamom Shakesperom All the world is stage (Celý svet je divadlo). Robil som portréty hercov, ktoré sme prenášali do exteriéru Prešovského kraja.

Keď ste to tam posielali, verili ste si?

Trúfol som si, ale bol som mladý a hlúpy (smiech). Dnes neviem, či by som nazbieral odvahu.

Čo pre vás tieto ocenenia znamenajú?

Zbieranie ocenení neberiem ako fetiš. Ale kto vám povie v tejto krajine, že ste vo svojej profesii dobrý? To, že sú krásne fotky, zhodnotí kadekto. Mňa však zaujíma odborný názor najvyšších profesionálov.

Čo teraz najčastejšie fotografujete?

Mám svoju facebookovú skupinu, kde vyzývam ľudí, aby pridávali svoje fotografie, ktoré im pripadajú zaujímavé. Fotiť a pridávať fotky môžu všetci, hoci aj mobilom. Fotenie by malo byť hlavne o radosti. Nejde o to, akou technikou sa robí. Každé umenie má byť o radosti. Učím ešte hru na husliach a vyučoval som aj fotografiu na vysokej škole. Ale nikdy som nikoho neznámkoval. Umenie majú ľudia chcieť dobrovoľne a má im spôsobovať radosť.  

Učíte, aby ste nezanevreli na svoje pôvodné remeslo – hru na husliach?

Áno. Aby som tých 30 rokov nezahodil len tak do kríkov, učím ešte deti a odovzdávam im to, čo bolo dané mne. Aj teraz sa chystáme na turné – pôjde o koncerty vážnej hudby vo Florencii.

Beriete aj foťák?

Samozrejme. Všade ho beriem so sebou. Nosím ho, lebo robím denne reportážnu street fotografiu. To znamená, že fotím situácie a ľudí, ktorí ma zaujmú bežne na ulici. Ľudí sa väčšinou opýtam, či môžem. Nedávno som bol na Ukrajine v Kyjeve a vždy som sa obyvateľov pýtal, či môžem fotiť. Frontová línia, vypálené a zbombardované domy sú citlivá záležitosť a človek by mal vždy zachovať slušnosť. Fotografia je aj o slušnosti.

Na Ukrajine ste pomerne často. Boli ste aj v začiatkoch vojny, strávili ste na hraniciach dva mesiace. Ako na to spomínate?

V prvom rade myslím stále na tých, ktorí ujsť nemohli. Na bábušky a dedkov, ktorí sú imobilní a ktorí utiecť jednoducho nedokázali. Ostali tam žiť a doteraz sa môžu spoľahnúť len na pomoc iných. Susedov a Slovákov, ktorí tam doteraz vozia potravinovú pomoc. Z tých čias mám nespočetné množstvo fotografií, z ktorých som robil aj výstavu na Floride. Na Ukrajinu som chodieval pravidelne s Karpatskou nadáciou a doteraz spolupracujem s OZ Podaj ďalej, ktorí naďalej vozia potravinovú pomoc svojimi ľuďmi a autami. Chodím, lebo chcem pomáhať, a aj preto, aby som mal informácie z prvej ruky.

Nebojíte sa?

Je to už viac-menej bezpečné. Ľudia tam žijú, lebo im nič iné neostáva. Vedia, ako sa majú správať a akým náznakom nebezpečenstva načúvať. Nálety som chvalabohu nezažil, ale sirény a úteky do bunkrov áno. Napriek všetkému pomáham, lebo si myslím, že pomáhať druhému je nevyhnutné.

Dobročinnosť prenášate aj do svojej práce. Svedčí o tom kalendár, ktorý ste fotili s ľuďmi bez domova. Povedzte o ňom viac.

Išlo o kalendár, ktorý vznikol ešte pred pandémiou covidu. Zobrali sme ľudí bez domova, nakúpili im bagety, dali im najesť, napiť, upravili sme ich a nafotili. Výťažok z kúpy kalendára v celej výške patril im. Vypredal sa komplet celý. Stalo sa, že nám počas fotenia zaspali. Títo ľudia sú skutočne takto vyčerpaní životom.

Kalendáre fotíte pravidelne. Aký motív sa objaví tento rok?

Okrem kalendára Dobré srdce chystáme aj kalendár so Šarišanom a volá sa Ro(c)k na dzedzine. Na fotky sa nám podarilo dostať plejádu ľudí – Mariána Čekovského, Michala Hudáka, kapelu Helenine oči, Komajotu, Ivanu Christovú či Petra Lipu, s ktorým sme fotili v rómskej osade… Títo ľudia majú nabitý program a vytvoriť s nimi takéto dielo s textami Jána Lazoríka z Krivian je unikátne.

Táto spolupráca bola zrejme jednoduchšia, išlo o ľudí, ktorí majú skúsenosť s publikom, kamerou, fotoaparátom. Mali ste fotenie, ktoré išlo ťažko a bolo vyčerpávajúce?

Vyčerpávajúce je pre mňa také fotenie, keď daný človek, laik, ide poúčať mňa o tom, ako má moja práca vyzerať a ako ju mám robiť. To nemám rád a s tým sa nedokážem stotožniť. Fotografovanie je v podstate kumšt, pretože je v ňom aj veľký kus psychológie. Nie je jednoduché postaviť sa pred objektív a hneď sa vžiť do roly, ktorú potrebujem. Rovnako tak to nie je jednoduché ani pre mňa za objektívom. Nedávno som fotil primárku hematológie, ktorá mala byť v úlohe Kataríny Veľkej. Musel som ju navodiť, aby tomu uverila, pretože na fotografii vidieť, ak to tak nie je. Spomínam si aj na riaditeľku jednej banky, ktorá mala robiť bordelmamu, lebo si vybrali tému muzikálu Chicago. Urobili sme okolo toho všetko, aby tomu uverila a ona to dala na prvú. Dokonca si fotenie aj užila.

Fotili ste niekoho, pred kým ste mali rešpekt alebo trému?

Holywoodsky herec Steven Seagal. Bol v Prešove v rámci Dobrého festivalu a povedal, že sa nebude s nikým počas návštevy fotiť. Ja som sedel pri bare a rozprával som sa s nejakým mužom. Bavili sme sa o tom, že som chcel Stevena Seagala nafotiť, čo všetko som si na to pripravil, no fotografovanie bolo zakázané. Ten človek mi potom povedal, že mám chvíľu počkať a odbehol. Vrátil sa s tým, že si pozrel moje fotky a že mám päť minút na nafotenie herca. Vysvitlo, že išlo o Slováka, ktorý má chovateľskú stanicu vlčiakov v Nových Zámkoch a Steven Seagal má od neho psa. A nielen on. Ale aj Tom Cruise, Ben Affleck a iné hviezdy. Sú tým pádom priatelia, pretože mu psy pravidelne kontroluje. Vybavil mi teda v manažmente fotenie, a tak som ho ako jediný fotograf nafotil.

Triasli sa vám ruky?

Aj áno. Mal som rešpekt. Ani nie z toho, že ho zle nafotím, ale že mi práve v tej chvíli nedajbože zlyhá technika a druhá šanca už nebude. V miestnosti bola príšerná tma, herec zakázal blesky a sedel iba pri jednej čajovej sviečke. Bolo to náročné, no podarilo sa.

Ste tiež vášnivý cyklista a motorkár. Záľub a aktivít máte popri práci pomerne dosť.

Áno, mám rád aktívny život. Cyklista som taký rekreačný, motorkár tiež, aby sme to nepreháňali. Až nedávno som si po rokoch bicyklovania kúpil ozajstné cyklistické topánky a zistil som, že je to skvelá vec. Včera som sa síce vysypal do žihľavy, lebo som zle preradil, ale inak mám tento šport veľmi rád. Ale nezranil som sa, lebo som sa vďaka fotografovaniu naučil padať. Padám vždy na bok, pretože ruksak s foťákom, ktorý je na chrbte, nesmiem poškodiť (smiech).

Koľko peňazí ste ochotný investovať do techniky?

Pre mňa je to pracovný nástroj. Fotím svetovú ligu a na to potrebujete patričnú výbavu. Od iných to však nevyžadujem. Iní môžu fotiť hocičím. Stále vravím, že fotenie je najmä o radosti.