Prešovské jatky – krvavá stopa v dejinách Šariša

PREŠOV – V marci roku 1687 sa začali v Prešove popravy prívržencov protihabsurského stavovského povstania. Temná časť histórie dostala príznačný názov Prešovské jatky. Obeťami boli podporovatelia povstania Imricha Tököliho.

Celé 17. storočie bolo v Uhorsku poznačené viacerými povstaniami. Boli vedené už spomínaným Tökölim, Bočkajom či Františkom Rákocim I. a Rákocim II. Boli namierené proti Habsburgovocom a ich protireformačnému úsiliu.

Pre Uhorsko nastali zlé časy. Tie neobišli ani Prešov. Ten, podobne ako niektoré iné mestá, napríklad aj susedné Košice, bol raz v rukách armády Habsurgovcov, inokedy zase povstalcov.

To sa podpísalo aj na živote mesta a jeho obyvateľov. Dôsledkom spomínaných udalostí bol hospodársky úpadok Prešova a jeho obyvateľov.

Lenže to najhoršie ešte len malo prísť. Podľa dobových záznamov sa začalo od 5. marca až do 12. septembra 1687 mučenie a po ňom popravy 24 Prešovčanov a mužov z iných častí Uhorska.

Vymyslené sprisahanie spečatilo osudy desiatok mužov

Prebehli síce súdy, no tie boli formálne. Tu sa treba pristaviť pri jednej zaujímavosti. Pôvodne bolo obžalovaných 25 mužov. No istý Jozef Roth z Banskej Bystrice sa vykúpil. Za svoj život zaplatil 10–tisíc toliarov. Zvyšní 24 obžalovaní také šťastie nemali.

O čo išlo? Prehra Turkov pri obliehaní Viedne v roku 1683 spečatila aj osud spomínaného povstania Imricha Tököliho. Ten sa po porážke a strate takmer všetkých dobytých území stiahol do Prešova. No aj tu ho cisárske vojská porazili a Tököli z mesta utiekol.

Mesto Prešov sa v roku 1684 vzdalo pod podmienkou, že za pomoc povstaniu nebude nikto potrestaný.

Korunný svedok – prostitútka

No opak bol pravdou. Generál Antonio Caraffa si k dosiahnutiu svojho cieľa „trochu“ pomohol. Úlohu tu zohral aj fakt, že po kapitulácii Prešova zostal jediným miestom, ktoré odolávalo cisárskemu vojsku, hrad Mukačevo.

Ten bránila manželka Tököliho Helena Zrínska. Habsburgovci, zrejme aj na základe popudu Caraffu, podozrievali Prešovčanov z pomoci mukačevskej posádke. Generál poveril svojho dôverníka Ladislava Szent Iványiho delikátnou úlohou.

Bol zosnovaný súdny proces s domnelými zradcami. Szent Iványi si na tento účel vybral markytánku – prostitútku Alžbetu Táboriovú. Keď ju Caraffovi vojaci akože chytili, priznala, že spostredkovala komunikáciu medzi Prešovom a Mukačevom. Za úplatok potom svedčila aj proti falošne obvineným mužom. Caraffa to oznámil cisárovi Leopoldovi I.

Cisár dal Caraffovi plnú moc na zriadenie súdu a potrestanie vinníkov, ale iba na základe rozhodujúcich skutočností. No na druhej strane mu povolil v prípade potreby vynútenie priznania mučením. Zvyšok udalostí je už smutne známa skutočnosť.

Celkovo 24 mužov po krutom mučení nakoniec postupne odsúdili na smrť. Obeťami boli evanjelici.

Medzinárodné protesty nakoniec pomohli

Popravy sa postupne konali 5. a 22. marca, 16. apríla, 6. a 14. mája a posledná 12. septembra 1687. Spomínaných 24 mužov zahynulo obzvlášť krutou smrťou. Pred popravou každému odsekli pravú ruku – na znamenie toho, že ňou mali písať listy do Mukačeva. Potom im odsekli hlavu a nakoniec ich rozštvrtili.

Kúsky tiel boli následne rozvešané pri štyroch cestách na šibenice. Caraffa sa neľudsky zachoval aj po popravách. Popraveným nedovolili cirkevné pohreby.

Najviac obetí bolo z radov šľachtickej rodiny Keczerovcov. No Caraffovo vyčíňanie si vyžiadalo aj život košického richtára Dávida Feju. Jeho rozštvrtené telo bolo na výstrahu vyvesené v Košiciach.

Okrem šľachticov či iných významných mužov boli medzi popravenými aj poštár či iný Košičan, ktorý bol mäsiarom. Niektoré obete boli z Rožňavy, Zvolena a Oravy.

Mimochodom, obetí mohlo byť oveľa viac. Prešovčanom nakoniec pomohli medzinárodné protesty a veľké rozhorčenie z vykonštruovaných procesov.

Preto cisár ustúpil medzinárodnému tlaku a „súdne konania“ zastavil. Hrozné udalosti dnes pripomína pamätník, ktorý bol ešte v roku 1908 odhalený na budove evanjelického kolégia. Za obete Prešovských jatiek sa tu v roku 1995 pomodlil pápež Ján Pavol II.