…a atmosféra bola iná

Tak ako perla vznikne obalením malého zrnka piesku či iného „votrelca” perleťou, rovnako sa môže z najnepatrnejšej situácie, či situácie na najnečakanejšom mieste, vytvoriť životná perla.

Rozheganý autobus číslo 10 košickej MHD, sobotňajší deň, niektorí sedia, niektorí stoja. Keďže je nás neveľa, ktorí sa vezieme, rozoznávame rozhovory chlapcov v ukrajinskom jazyku, mamičkin hlas, ktorým sa prihovára svojmu dieťatku v rómčine, staršie dámy sťažujúce sa na svoje zdravie… babylonská atmosféra v emhádé.

Zabočíme na Bardejovskú a v tej pokojnej, trochu ospanlivej nálade si nevšímame, že akosi dlhšie stojíme s otvorenými dverami. Pokoj, pohoda, mier v košickej desiatke.

Tú pohodu však odrazu niekto naruší: mladík predierajúci sa z chvosta autobusu pomedzi tých, ktorí ostali stáť. Na pleci má väčší a zrejme aj ťažší batoh. Trochu to s ním kmáše, pretože sa dostávame do zákrut. Jeho chôdza je však rázna, cestu si hľadá a isto nájde, vyžaruje odhodlanie. Už je na čele autobusu, poznať, že je zadýchaný, v tvári červený, ťažko sa mu hovorí, keď osloví vodiča: „Pán šofér,” povie.

Chcem sa otočiť, sedím totiž chrbtom, vpredu, blízko za mladíkom. Osádka autobusu spozornie, mladíkov hlas znie v celom priestore. Vodiča nepočuť, nevieme, či reaguje na oslovenie, alebo sa vnútorne pripravuje na kolíziu s cestujúcim. Mladík prudko dýcha, skúša ešte raz: „Pán vodič, ďakujem,“ predlžuje vetu.

Krátka pauza na nádych a ten potrebujeme aj my všetci, akosi zabúdame dýchať v očakávaní, čo sa udeje v autobuse uprostred premávky. „Pán vodič, ďakujem vám, že ste na mňa počkali,” darí sa mu konečne dokončiť vetu. Obzerám sa, vidím vodiča v spätnom zrkadle, ako sa usmieva a pokyvuje hlavou. Mladík sa zvrtne a hľadá si miesto na sedenie.

Atmosféra v autobuse je iná. Mladí Ukrajinci sa pozrú jeden na druhého a v ich tvárach sa niečo zračí: nové a pekné, ako keď sa to niečo dotkne srdca a zanechá tam stopu. Babky stíchnu, zabudnú na problémy. Ja som dojatá a prežívam radosť. Sedíme v akomsi slávnostnom tichu, akoby sme ani nechceli narušiť túto, možno aj slávnostnú atmosféru, ktorú v košickej desiatke vyvolalo mladíkovo Ďakujem.

Podobných situácií je v našich životoch mnoho. Vodič nemusel počkať, mladík sa nemusel poďakovať… Je len na nás, či „votrelca“ – nepríjemnosť – obalíme do pekných skutkov, slov, prejavu vďaky či inej „perlete”. A či vznikne perla.