Galavečer – 80 rokov od prvej premiéry Divadla Jonáša Záborského v Prešove

Súbor pod názvom Slovenské divadlo, dnešné Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, oficiálne uviedli do života 30. 1. 1944 slávnostnou premiérou hry Ferka Urbánka Škriatok.

Slávnostným galavečerom  s vypredanou sálou a za účasti mnohých hostí si divadlo 30. 1. a  2. 2. na veľkej scéne  pripomenulo 80 rokov od prvej premiéry Divadla Jonáša Záborského (DJZ) v Prešove. V programe zazneli najslávnejšie piesne z muzikálov a inscenácií uvádzaných v DJZ (od Františka z Assisi až po Chicago) za sprievodu orchestra Júliusa Selčana a s chronologickým  historickým prehľadom vývoja divadla v podaní samotných  hercov.

Riaditeľ Hanzo: Divadlo je svet v malom

Riaditeľ Ján Hanzo v úvode zhodnotil, že DJZ sa za 80 rokov stalo pojmom.

„Vďaka všetkým, ktorí sa oň zaslúžili. Divadlo, to je množstvo ľudí, umelcov, technikov, úradníkov, ale aj divákov, áno, aj divákov; bez verných, ale aj kritických divákov niet divadla.“

„Váš potlesk je pre účinkujúcich odmenou, zároveň je to výraz spolusúznenia javiska a hľadiska. Nemusíme mať vždy  rovnaký názor, uniformita divadlu veľmi nesvedčí.“

„Záleží na nás všetkých, na tých, ktorí tu boli, sú, aj budú. Verím, že sa spoločne postaráme, aby toto divadlo jestvovalo aj v budúcnosti.“

Predseda PSK Majerský: Kraj DJZ podporuje

Predseda Prešovského samosprávneho kraja, ktorý je zriaďovateľom inštitúcie, Milan Majerský označil Divadlo Jonáša Záborského za pýchu kraja a kultúry. Zároveň sa priznal, že je jeho slabosťou ako diváka.

„Toto divadlo poskytuje kvalitu kultúry, čo je v dnešnom svete veľmi dôležité. Aby tu kultúra bola a aby bola tým, čím je – zušľachťovala ducha človeka a prinášala scitlivenie do medziľudských vzťahov. To je dnes veľmi dôležitá hodnota.“

Divadlo za éry svojho fungovania malo aj časy, keď sa mu veľkej podpory nedostávalo. Teraz by takýto stav podľa predsedu nemal hroziť. Kraj DJZ podporuje.

Riaditeľ Divadla Alexandra Duchnoviča: Spolupráca bola vždy na vysokej úrovni

Medzi gratulantov sa zaradil aj Marián Marko, riaditeľ Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Označil DJZ za svojho staršieho súrodenca, ktorý mu vždy, keď bol v núdzi, podal pomocnú ruku, za čo sa prišiel poďakovať. Ich vzájomnú spoluprácu zhodnotil ako nesmierny prínos pre obe divadlá.

„Je pre mňa veľká česť stáť na týchto doskách, želám vám len to najlepšie k tomuto životnému obdobiu, áno, životnému, lebo divadlo sú predovšetkým ľudia. Želám tomuto chrámu, aby ho nikdy neopúšťali múzy. Nech Tália a Melpomena sprevádzajú všetky vaše kroky. A najmä prajem plné hľadiská a aplauzy, ktoré sú pre nás divadelníkov najväčším poďakovaním.“

Prešovčania si svoje divadlo museli veľakrát vybojovať

Ako zaznelo z príhovorov, kultúrna scéna sa rodila v Prešove za neľahkých podmienok. Nevznikla za čias blahobytu, ale v období nedostatku a biedy. Vydržala skutočnú vojnu, i tie ďalšie na rôznych pomyselných frontoch, či už šlo o zriadenie, financie, zápasy o budovy, o operetu a ľudí. Bol to nekonečný boj o samostatnosť a celistvosť. Prešovčania si veľakrát museli svoje divadlo vybojovať, ale ako prví sa mohli popýšiť prvým po vojne postaveným divadelným domom  na Slovensku.

Za celý čas svojho fungovania prinieslo vyše 800 premiér, tisícky repríz a hodín na javiskách či v dielňach. Vždy malo svoj veľký význam.

Z divadelných dosiek sa niesol odkaz, aby sme neraz vyvzdorované divadlo zachovali a mali ho radi, aby tu vždy bolo pre svoje publikum, pre nás.

Sála prijímala program s nadšením, často si vyžiadala umelcov späť na pódium, odmenila organizátorov i účinkujúcich standing ovation a ak sa pozorný divák otočil,  mohol v posledný večer  vidieť v úplne zadných, zabudnutých radoch riaditeľa Hanza, ako sám pozorne sleduje svoju scénu, svojich umelcov a svojich divákov.

Okrem riaditeľa Hanza je pre divadlo dôležité i meno umeleckého šéfa a režiséra Michala Náhlíka. Na záver sme sa ho spýtali:

Ako by ste zhrnuli slávnostný galavečer, čo podmienilo výber jednotlivých zložiek do programu?

80 rokov je úctyhodné číslo. A preto sme sa rozhodli, že toto jubileum pojmeme vo veľkom štýle. S orchestrom, a samozrejme s piesňami, ktoré vznikli v našej produkcii od Františka po súčasnosť. Čisto neoficiálne históriu divadla delíme na obdobie pred Františkom (z Assisi) a po Františkovi. Práve týmto pôvodným slovenským muzikálom, ktorý vznikol na objednávku DJZ, sme totiž začali písať novodobú históriu nášho divadla. A ako v správnom hudobno-dramatickom divadle, za tých 17 rokov sa nazbieralo množstvo materiálu, takže v úvodnej fáze prípravy scenára som mal predvýber, ktorý mi po zrátaní len hudobných čísel ukázal sedem a pol hodiny. To škrtanie, aby sme sa dopracovali k 90 minútam, bolo chvíľami veľmi bolestivé, lebo za tie roky vznikli naozaj pozoruhodné inscenácie s výnimočnými speváckymi partmi.

Pri pohľade späť čo vnímate ako najväčší úspech DJZ? A čo podľa vás mohlo dopadnúť lepšie?

Úspech? Vernosť našich divákov. Aj počas finančnej krízy, aj počas kovidu, aj počas energetickej krízy stál divák vždy pri nás. Za to som mu veľmi vďačný. A neúspech?  Neúspech si, ak dovolíte, nechám pre seba. 

Aké premiéry a čo nové chystáte pre DJZ? 

Už v utorok začíname skúšať dramatizáciu novely Václava Pankovčína Tri ženy pod orechom, ktorú pre naše divadlo pripravila Michaela Zakuťanská a ktorú uvedieme vo svetovej premiére 22. marca. Potom režisérka Mariana Luteránová začne skúšať súčasnú americkú hru Christophera Duranga Váňa, Soňa, Máša a Spike, ktorú uvedieme v slovenskej premiére 24. mája. No a samozrejme už pracujeme na plné obrátky aj na príprave veľkého muzikálu. V novembri 2025 uvedieme v slovenskej premiére muzikál EVITA.

Adriana Dolinská

Fotografie: Vlastimil Slávik