„Prekvapko” na vysvečku o niečom svedčí

V novinárskej praxi sú okrem aktualít, ktoré život prinesie, aj témy – tzv. pravidelné jazdy. Sú to témy, ktoré sa opakujú každoročne, prípadne pri určitej príležitosti. Patria k nim všetky sviatky, pamätné dni, ale aj iné záležitosti, ktorým sa venujeme s absolútnou pravidelnosťou: darované a následne nechcené psy (tie prichádzajú na rad vždy po vysvedčeniach a Vianociach), novoročné predsavzatia, diéty, otázky Kam s deťmi cez prázdniny…  

Jedna z takýchto tém je aj téma „vysvedčenie a tresty za známky“. Ťažko sa to aj píše, „tresty za známky“… Trest je predsa to, čo nasleduje po previnení. A známky sú informácia, nie dôvod na trestanie.

Psychológovia vysvetľujú, prosia rodičov, aby nebrali tieto hodnotenia učiteľov priveľmi vážne, a už vôbec nie natoľko, aby jediné riešenie, ktoré dieťa vo svojich obavách z reakcie rodiča vidí, bol útek z domu. Alebo niečo ešte horšie.

Bohužiaľ, stále sa stretávame s rodičmi, ktorí známky svojich detí a ich úspechy či neúspechy v škole vnímajú ako povestnú trofej, niečo, čím sa môžu (a veľmi chcú!) pochváliť pred každým, kto je ochotný sa s nimi porovnávať.

Príde mi to ako chvastanie sa rybárov úlovkami či pretŕčanie svojich fotiek z exkluzívnych dovoleniek všetkým pred oči na sociálnych sieťach. Kto vie? Možno sa tam niekto chválil už aj známkami svojej ratolesti. Priznám sa, nestretla som sa s tým, ale neprekvapilo by ma to.

Pointou toho, o čom chcem hovoriť, je, že známky na vysvedčení sa nezrodia v deň, keď si svoje hodnotenie prinesie žiak domov. Je to dlhodobý proces, trvá presne jeden školsky polrok.

Ak by sme vynechali extrémy, keď učiteľ zhorší známku v poslednej chvíli a bez varovania, tak o známkach svojho dieťaťa má rodič prehľad. Nie sú žiadnym tajomstvom. A ak je rodič zaskočený, tak je tu otázka: Prečo? Ako to, že o prospechu svojho dieťaťa sa dozvedá až v deň vysvedčenia? A svoje zlyhanie potom maskuje hnevom, sklamaním a neraz aj agresivitou voči tomu, kto v ňom vidí svoju jedinú a najväčšiu autoritu, bez ktorej už nie je domov domovom a „rukami, na ktorých smieš plakať”.

Nie sú, a ani nemajú byť výsledkom benevolencia, nezáujem či mávnutie rukou. To by bol len opačný extrém rovnakej mince. Agresivita, hromy-blesky vs. nezáujem a ľahostajnosť.

Pravda totiž je, že my ľudia, a teda aj rodičia, často vlastné pochybenie, z ktorého vyplynie pocit viny, maskujeme hnevom a agresivitou. Čo by pomohlo? „Pokoj a rozvaha,“ dve slová, ktoré ma učila moja mama. A tiež vedomie, že čo sa stalo, sa neodstane, ale do budúcna sa to môže zmeniť. A ak máme parafrázovať Alberta Einsteina, tak robme veci inak, ak chceme mať iné výsledky.