Na Vianoce by som si želala jediné: Cítiť aspoň jemný dotyk môjho manžela, vraví Kveta Stražanová

PREŠOV – Na dosky Divadla Jonáša Záborského v Prešove sa postavila ako 17-ročná. Aby sa mohla stať herečkou, presťahovala sa s ňou do Prešova celá rodina. Ako dnes vraví, bez tohto mesta nedokáže žiť. Pripomína jej najkrajšie kariérne roky, ale aj rodinné šťastie, ktoré tu prežila po boku milovaného manžela a herca Jozefa Stražana. Jeho odchod pred dvoma rokmi znášala ťažko. Dnes žije striedavo v Španielsku a na Slovensku. Vždy elegantná a distingvovaná dáma plná nadhľadu a chuti do života – Kvetoslava Stražanová.  

Žijete striedavo v Prešove a v Katalánsku. Blížia sa najväčšie katolícke sviatky v roku. Ako a kde ich budete tráviť?

Posledných desať rokov sme trávili Vianoce s mojím manželom v Španielsku. V Katalánsku žije naša dcéra Barbara s manželom a dvomi dcérami Margot a Marlen. Odkedy je staršia z nich na svete, chodievali sme tam. Doma v prešovskom byte mi však stojí už dva roky vianočný  stromček. Robí mi príjemnú atmosféru, mám pocit, že je Jožo pri mne.

Ako by ste opísali katalánske Vianoce?

Katalánske Vianoce sú odlišné. Tam majú úplne iné zvyky a obyčaje. Deti si tam každý rok s rodičmi zaobstarajú TIA – postavičku vyrobenú z polena s kôrou. Má spravený noštek, úsmev, čiapočku, je na dvoch nožičkách, je prikrytý dekou a deti sa oňho starajú. Kŕmia ho jabĺčkami, dávajú mu napiť sa vody. 23. decembra dajú rodičia pod deku sladkosti a keď vám poviem, čo nasleduje, tak mi neuveríte. Deti si zoberú palice, TIA búchajú a spievajú mu pesničku – TIO, TIO, TIO, vykaď nám darčeky…. Ospravedlňujem sa, ale takto je to v preklade.

Na silno katolícku krajinu trochu netradičný zvyk…

Určite áno, aj mňa to prvýkrát šokovalo. Pre nich však najväčší sviatok sú Traja králi. Neviete si predstaviť, čo sa deje vonku! Na miestnom úrade môžu nechať rodičia darček pre svoje deti. Traja králi idú na vozoch s koníkmi, za nimi pomocníčkovia, vyzdvihnú na úrade darček, ktorý doručia do správneho domu. Majú červené rebríky a cez ne odovzdajú darčeky do otvorených okien domov. V Barcelone je tento sviatok tiež úžasný, po meste lietajú anjeli, mobilom môžete vytočiť číslo a v ňom sa vám prihovoria Gašpar, Melichar a Baltazár.

Vaše vnúčatá sa narodili v Španielsku a považujú toto prostredie a jeho zvyky za ich domáce. Ukazujete im aj slovenské tradície?

Áno, chceme, aj musíme, aby vnúčatá vedeli, kde majú korene. Žijú tu rôzne národnosti a kultúry. Raz moja dcéra usporiadala večierok, kde každý mal povedať, ako trávia Mikuláša v ich krajine – takže všetkých naučila, že u nás sa čistia čižmičky a čaká sa na Mikuláša.

Ako vyzerá slovensko-španielska vianočná večera?

Katalánci v deň narodenia Pána nemávajú také velikánske večere. My však áno. Veľa pečieme, malá Margot veľmi rada pomáha, takže každoročne vypekáme. Aj teraz už máme nachystané trvanlivé pečivo – medovníčky, vanilkové rožky, linecké kolieska, jamkové koláče alebo vínové koláčiky. Rozdávame ich priateľom a susedom a všetky baby sú bez seba z týchto receptov… Z Prešova máme ešte zvyk, že ráno na Štedrý deň dávame piecť makovníky.

Verím, že ostatné prípravy si užívate už len pohľadom z pohodlného kresla…

Nedá mi to. Čo sa týka jedla, s Jožom sme sa každý rok zapájali do prípravy kapustnice. Doma sme nakúpili dva kusy údeného mäsa aj klobásy, u mäsiara sme si ich nechali zavákuovať a všetko sme trepali do Španielska lietadlom. Kapustu som mala domácu, nakladanú, viezlo sa to v podpalubí, to by asi cestujúci neprežili (smiech). Teraz už kapustu netlačím. Ale tu v Katalánsku sme objavili poľský obchod, kde majú kyslú kapustu. Nie je až taká dobrá ako naša, ale podobá sa. Doma sme zvykli robiť ešte rybaciu polievku z kaprích hláv a vnútorností. Robíme tiež šalát a ryby, ale iba morské, ktoré tu majú veľmi dobré a vždy čerstvé.

Dodržiavate nejaké vianočné rituály?

Pod každý tanier dávame šupiny, aby nechýbali peniaze. (Neviem potom, prečo furt chýbajú!) Z morských rýb sú ale drobné šupiny, tak asi preto. (smiech) A tak si želáme, aby bol nasledujúci rok krajší, lebo prelom rokov 2020/2021 bol pre nás v rodine veľmi nešťastný. Zomrelo nám šesť ľudí – moja sestra, synovec, neter, brat, môj manžel a ešte jeden brat teraz. Bolo to veľmi smutné a ťažké obdobie. Stále sa z toho neviem dostať, každý večer si poplačem, a potom sa čudujem, že mám nejaké čudné oči.

Chcela som sa opýtať, čo by ste si najviac počas týchto sviatkov želali, ale zrejme je to jasné…

To, čo by som chcela, to sa už nestane. Želala by som si, aby som čo i len na chvíľočku zacítila aspoň jeden dotyk môjho manžela.

Bol skutočne výnimočný a nezabudnuteľný herec a človek. Nesníva sa vám?

Áno. Dnes sa mi snívalo, že sme spolu hrali Čechovovho Medveďa. Ja aj teraz chodievam pravidelne domov. Nežijem v Španielsku nastálo, pol roka som tam a pol roka doma na Slovensku. Nemôžem žiť bez Prešova a nemôžem žiť bez vône nášho bytu, bez jeho vecí. Keď odišiel, strašne som túžila ho vidieť, tak som si pustila toho Medveďa. Dívala som sa na to a keď sa to skončilo, tak sa ho pýtam: „Páčilo sa ti to Jož…“ Úplne som zabudla, že tam už nie je, mala som pocit, že to pozeráme spolu. Mávam častý dojem, že ma zavolá. Zrejme to puto je silne zakorenené v mojom podvedomí. Veľmi ťažko jeho smrť niesla moja vnučka. Čo sa on s ňou nastváral… A najmä na Vianoce. Pri rozbaľovaní darčekov sa tešil viac ako ona.

A čo vy? Existuje niečo vecné, čomu by ste sa teraz dokázali potešiť?

Ja som skromný človek. Veľmi, naozaj. Od detstva sme tak boli vedení. S bratom sme bežne dostávali jeden spoločný darček, napríklad sánky. Dokonca sa pamätám, že raz na Vianoce sme boli počas Štedrého večera zlí, pohádali sme sa a pobili ako hady. A naši boli v tomto takí tvrdí, že sme našli pod stromčekom list. V liste bolo napísané, že ak sa budeme takto škriepiť, hádať a biť, tak sánky nedostaneme. Až sa polepšíme, potom nám ich možno Ježiško prinesie. Ostali sme zaskočení a hneď medzi nami zavládla nevídaná láska. Asi po týždni sme sánky pod stromčekom našli. Ani my v rodine si teraz nekupujeme veľa darčekov. Počas roka sa kupuje dosť. Naposledy som pod stromček dostala domáci úbor. Kúpil mi ho ešte môj muž. Veľkosť bola obrovská, neviem, ako to s dcérou vymerali. (smiech) No a môj muž vždy rozbaľoval darčeky ako posledný. Tešil sa ako malé dieťa a ďakoval Ježiškovi.

Boli ste nielen zohratí manželia, ale aj nenahraditeľná herecká dvojica. Chýba vám divadlo?

Niekedy by som si tak strašne rada niečo zahrala. Ale moja podmienka je, že by to malo byť s mojím Jožom. A keďže sa to nestane, tak…. V divadle som už povedala Dovidenia. Sú tam noví herci s novou energiou. Som veľmi rada, že prosperuje, Mišo Náhlík to vedie výborne. Teraz tí, ktorí boli mladí, keď sme tam boli my, sú už päťdesiatnici a idú v našich šľapajach. A tak to má byť, som s tým spokojná.  

Keď ste v Prešove, zájdete do divadla?

Jasné. Divadlo milujem, aj ho budem milovať navždy. No pochybujem, že si ešte zahrám. Ale stať sa môže všeličo.